blog'n'roll

Liberalizmus trhovej kapitalizácie v merítku globálnej spotreby. Tak by som osobne nazval momentálne dianie na svetových trhoch. Najlepšou teóriou pre budúce generácie bude pravdepodobne dnešná prax. Americká hypotekárna kríza je alibistickým novinárskym reliktom, pretože kríza už dávno nie je problémom len amerických dlžníkov s defaultom. Myslím, že na Slovensku sa na túto skutočnosť dostatočne nemyslí. Pravdepodobne je to aj apatia verejnosti voči kríze ako takej, pretože jediné jej aktuálne dôsledky širšia verejnosť pociťuje iba poklesom dôchodkových jednotiek v II. pilieri. Vďaka upokojujúcemu tónu mediálnych aj politických lídrov si spoločnosť spája skreslenú mienku o potenciálnej hrozbe s tak vzdialenými záležitosťami ako sú  teroristické aktivity, či početné prírodné katastrofy v juhovýchodnej Ázií. Neexistencia otvorenej debaty s hľadaním potenciálnych krízových riešení a stále sa parafrázujúcimi veľmi zlými číslami svetových ekonomík, vytvára v tak otvorenom trhovom hospodárstve závislom na zahraničných trhoch a transnacionálnych korporáciach, akým SR je, až nezdravé prostredie prehnanej sebaistoty. Keď čítam o krachoch bankových alebo poisťovacích gigantov s dlhoročnými tradíciami, nemôžem nepochybovať o dôveryhodnosti akejkoľvek svetovej ratingovej agentúry. Zlyhali pri ENRONe, zlyhali aj dnes. V nedávnej dobe som sa stretol s teóriou, že dobrý rating sa kupuje majetkovými spolupodielmi oceňovanej inštitúcie. Majetkové účasti boli v dobe donekonečna rastúcich akciových trhoch určite lákavým pokušením aj pre tak renomovane objektívne agentúry ako Standard and Poor’s či Moody’s. Príde mi až smiešne, že ešte aj dnes sa stretávam s finančnými poradcami, ktorí sa oháňajú ratingami a storočnými históriami firiem ako s najsvätejšími dogmami investovania. Finanční analytici, s výnimkami typu Moshe Orenbuch, sú dlhodobo prirovnávaní k meteorológom. Tí slovenskí, sú navyše provízne platení od konkrétneho predaja, takže ich analytické odporúčania subjektívne posudzujem ako produktový marketing školiteľa. A práve marketing v tak predimenzovanom svete potrieb, ktoré treba naplniť za každú cenu, rozhýbal v USA neuveriteľný spotrebný dopyt bez akejkoľvek pokory. Skúsim sa preto na problem pozrieť z pohľadu elementárnych  ekonomických znalostí.

Ľudské potreby sú, narozdiel od zdrojov bohatstva na Zemi, nekonečné. Existujeme v dobe, kedy sa tieto potreby merajú výplatnými páskami. Na uspokojenie svojich potrieb potrebujú ľudia zdroje. Pri modeli spravodlivého rozdelenia pracovných miest podľa vzdelania, praxe a odbornosti, dostaneme príjmovo diverzifikované obyvateľstvo. Vlastné zdoje má každá domácnosť odlišné. Potreby však nie. Trh preto ponúka možnosť financovať svoje potreby zdrojmi cudzími. Úvery, lízingy a iné splátkové kalendáre sú v poriadku v zdravom regulačnom a kontrolnom systéme. Nezdravé začínajú byť v silnom konkurenčnom prostredí agresívneho marketingového predaja. “Výrobky a služby sú denne po celom svete ponúkané v množstve, ktoré je nižšie, ako by bol dopyt po nich, nebyť mechanizmov, ktoré dopyt obmedzujú”, tvrdí v jednej publikácií Eugen Jurzyca. Chcel by som súhlasiť s týmto tvrdením, ale masívna podpora dopytu prekračujúceho rámec štandardných výdavkov domácností alebo podnikov, ho minimálne deformuje. Aby existoval dopyt musí logicky existovať aj ponuka. Ponuka zo strany firiem obsluhujúcich najrôznejšie trhové segmenty. A každá firma, ktorá vstúpi do konkurenčných bojov vrámci segmentov, potrebuje dosahovať zisk. Ziskové marže, úspešnosť trhovej realizácie produkcie a vyjednávacia schopnosť obchodných alebo úverových podmienok (pokiaľ máte áčkové ranting, tak by to nemal byť problem…) sa odzrkadlí nielen na kvartálnych či ročných výsledkoch, ale aj na dividendách a burzách. No a na peniaze sa zvyká veľmi ľahko. Realizácia ponuky je agresívnejšia, cudzie zdroje dostupnejšie a obľúbenejšie. Tak pre firmy ako aj spotrebiteľov. Americký trh ponúkal v posledných niekoľko rokoch “americký sen” dostupnosti čohokoľvek. Akcie bánk sú tiež obchodovateľné a pre vidinu zisku veľmi rýchlo opustili najznámejšiu bankovú anekdotu: Banka je miesto kde ti požičajú peniaze, ak dokážeš, že ich nepotrebuješ. Navyše pohľadávky z požičaných peňazí odpredávajú cez niekoľko finančných kanálov do najrizikovejších pákových hedge fondov. Dokedy sa dá takto fungovať? Ako je možné, že toľké ratingové agentúry, poprední ekonomickí lídri, analytici, či kontrolné mechanizmy nedokázali tento stav identifikovať na viac než niekoľko suchých poznámok o potenciálnej hrozbe realitnej bubliny a financovania amerických nehnuteľností? Všetko predsa fungovalo, všetci sme boli bohatí a média spoľahlivo umlčali akúkoľvek výstrahu nekopírujúcu trend. Tak ako sa dnes slovenské média tvária, že kríza sa nás netýka a umlčujú Staneka alebo sa smejú premiérovi, lebo si dovolil prečítať Chazina. Tak nezdravo fungujúci systém, aký posledné roky vrámci globalizovaného sveta vznikol nemohol byť uržateľný.

Nožnice rastu akciových trhov k rastu HDP krajín, ktorý by mal byť odzrkadlením práve ekonomickej produkcie, sa otvárali stále viac. Je pravdou, že akciové trhy rásli v priemere vždy viac ako hospodárstva. Nie vždy však prúdilo svetom toľko umelo vytvorených derivátových peňazí a už vôbec nie v takých neuveriteľných objemoch. V časoch keď začala kríza naberať na obrátkach, som nevychádzal z úžasu, koľko prostriedkov dokážu vlády pre krachujúce finančné giganty z vrecka vytiahnuť. V časoch keď na zdravotníctvo či školstvo dodatočné zdroje neexistovali a v čase preúverovaného sveta cudzími zdrojmi vytvárame ďaľšie astronomické cudzie a umelé peniaze. Je teda hrozba hyperinflácie až tak nelogická? Z úžasu som nevychádzal ani z pre mňa nelogického rozhodovania o tom, koho americká vláda na trhu zachráni a koho nie. Konšpiračné teórie politickej zodpovednosti a previazanosti finančného lobingu na dôležitých postoch sú v krajine, ktorá dokáže zavraždiť tisícky vlastných občanov, aby mohla dosiahnuť na ropné kohútiky Stredného Východu, viac než na mieste.

Spomínal som akciové trhy. Akciové indexy sa skladajú z vybraného portfólia titulov, ktoré udávajú benchmark konkrétnym odvetviam, prípadne celému hospodárstvu. Predpokladajme, že fungujú v zdravom prostredí, nanahodnotené nezávislým ratingom. Hodnota akcií je daná tým, ako kapitálový trh odhaduje hodnotu celkovej sumy budúcich dividend, ktoré by podnik mohol teoreticky vyplatiť. Hodnota dividend bude závislá na výsledkoch podniku. Výsledky podniku budú priaznivé, ak podnik dokáže realizovať svoju produkciu na trhu v rozsahu prevyšujúcom náklady. Aby mohol podnik realizovať svoju produkciu na trhoch, musí byť po jeho ponuke dostatočný dopyt. Tento dopyt môžu predstavovať domácnosti, iné podniky a štát.  Trhové subjekty, predstavujúce dopyt, potrebujú na jeho realizáciu vlastné alebo cudzie zdroje. Pokiaľ by bol vo svete realizovaný dopyt prostredníctvom vlastných zdrojov, boli by sme momentálne niekoľko desať až storočí pozadu. Cudzie zdroje začali trhom dominovať, čo nepovažujem zrovna za šťastný status quo. Vďaka jednoduchej dostupnosti cudzích zdrojov mal dopyt otvorenú cestu rastu. Podnik reagujúci na takéto prostredie, pri logickej snahe zachovania kroku s konkurenciou, investuje do rozšírenia produkcie a produktových inovácií aj za cenu cudzích zdrojov. Svet sa prestal správať ekonomicky.

Čo sa teda stane, keď sa podniková ponuka realizovaná, pri snahe uspokojenia akcionárov, z cudzích zdrojov stane závislou od dopytu realizovaného rovnako z cudzích zdrojov? Ilúzia dostatku finančných prostriedkov sa dostane do bodu, kedy sa dopyt ukľudní a zastaví. Stačí, že praskne akákoľvek bublina nadhodnotenej produkcie. Bublina hypotekárna je nebezpečnejšia, pretože sú to práve nadhodnotené nehnuteľnosti, ktorými sa kryjú cudzie zdroje. Cudzie zdroje, ktoré stihli ich veriteľia odpredať v štrukturovaných balíčkoch vysoko likvidných investičných príležitostí, tak v krátkom čase stratia krytie a následne aj hodnotu. Snaha obmedziť preúverovaný trh rapídnym zvýšením sadzieb spôsobí krátkodobý pokles dopytu po cudzích zdrojoch, ale oveľa viac ohrozí už existujúcich dlžníkov. Z kopca sa spustí snehová guľa vystavujúca reálne zrkadlo dôsledku previazanosti cudzích zdrojov.  Ako v takejto situácií zareaguje podnik, ktorý sa zatiaľ ani len nepriblížil k ročnému plánu výroby optimalizácie nákladov máme možnosť vidieť na svetových automobilkách. Nadprodukcia financovaná najrôznejšími spôsobmi stratila dopyt a trh realizácie. Stratila kanál financovania svojich aktivít, odpíše stratu a dividendy nebudú. Bude musieť obmedziť produkciu, znížiť ponuku a teda prepustiť ľudí. Ľudia stratia príjem vlastných zdrojov a nebudú schopní splácať cudzie. Dopyt bude klesať, ceny tiež. Spustí sa začarovaný kruh nedostatku financií, nezamestnanosti a ekonomickej recesie.

Najfascinujúcejším elementom vzniknutej situácie sú reakcie vlád, ktoré lejú do finančných trhov miliardy dolárov, čím svetovému hospodárstvu v podstate len dopĺňajú obmedzené infúzie. Ide o krátkodobé riešenia, tak ako už x politických cyklov dozadu. Zodpovednosť voči budúcim generáciam sme momentálne poriadne podcenili. Už len preto, že aj v prípade akej takej nápravy zatiaľ stále ešte v plnej miere neprepuknutej krízy, bude musieť v budúcnosti ľudstvo čeliť takým finančne náročným výzvam, akými bezpochyby budú zmeny spôsobené globálnym otepľovaním, nedostatkom pitnej vody, neufinancovateľným demografickým vývojom spoločenstiev vyspelých hospodárstiev a podobne. O tých sa, podobne ako o amerických hypotékach pred 3 rokmi, zatiaľ stále iba hovorí. Problémom vzniknutej situácie je orientácia na zisk a uprednostňovanie vlastných cieľov pred verejnými. Za obhajobu tejto krivdy by si horúčkovito bil do pŕs každý politik, podnikateľ či medzinárodná inštitúcia, ale bohužial je to tak. Vždy to tak bolo, lebo sme skrátka ľudia a vždy sme takí boli. Otázkou ostáva, či dokážeme prijať zodpovednosť, opatrenia a riešenia dnes, alebo to opäť odložíme na zajtra. Riešenie určite nebude jednoduché, pretože si bude vyžadovať celkovú zmenu pohľadu na zažité ekonomické návyky. Cieľom tejto eseje nie je hľadanie riešení, ale priblíženie pohľadu študenta, dávajúceho si dokopy súvislosti. Moja momentálna rada však znie – obmedzujte spotrebu a šetrite na horšie časy. Pretože neviditeľná ruka trhovo prirodzeného ľudského egoizmu nám dáva pocítiť veľmi viditeľnú facku.